Liečivá

Liečivá sú biologicky účinné látky alebo zmesi látok, ktoré sa podávajú človeku alebo zvieraťu k liečeniu

Ľudia od nepamäti sa snažili pomáhať chorému človeku, alebo zvieraťu podávaním liekov. Vedomosti o liečebných účinkoch určitých rastlín, alebo minerálií sú popísané už v starovekých herbároch. Viera v liečebnú silu rastlín a určitých látok uzdravovať, spočívala výhradne z ľudovo odovzdávaných vedomostí, ktoré neboli podrobené kritickému odbornému preskúšaniu.

Až v minulom storočí sa začali cieľavedome pripravovať rôzne zlúčeniny, ktoré sa izolovali z rastlinných aj živočíšnych zdrojov, ale aj chemickou syntézou. Účinky týchto zlúčenín, ktorým hovoríme liečivá na živý organizmus študuje veda, nazývaná farmakológia.


Lieky sa vyrábajú v rôznych formách:


Voľba liekovej formy sa riadi spôsobom používania liečiva tak, aby bola pri manipulácii zachovaná jeho potrebná kvalita (napr. stabilita, presné dávkovanie).

Pretože chemický názov liečiv, ktorý popisuje štruktúru príslušnej látky podľa medzinárodných zásad chemickej terminológie je často veľmi zložitý, používajú sa generické názvy (nechránené), ktoré platia celosvetovo a používajú sa v rôznych modifikáciách národných jazykov. Môžu byť ľubovoľne používané farmaceutickými firmami. Sú to obyčajne názvy zavedené ich tvorcami. Bývajú základom tzv. liekopisných názvov, pod ktorými sú liečivá uvádzané v liekopise príslušného štátu. Vedľa toho ešte jednotlivé farmaceutické firmy zavádzajú pre hromadne vyrábané lieky vlastné názvy (výrobný, firemný, obchodný, chránený), ktorý je patentovo chránený, pod ktorým ho vyrába príslušný výrobca (iný výrobca ho nesmie použiť s výnimkou licenčne vyrábaných prípravkov) a píše sa veľkým počiatočným písmenom (alebo sa označuje za názvom horným indexom R v krúžku). Tým vzniká neprehľadné množstvo výrobných názvov liekov s rovnakým obsahom liečiva. Preto je najvýhodnejší názov pre orientáciu generický, ktorý je rovnaký na celom svete. Je potrebné ešte rozlišovať tzv. generiká, čo sú liečivé prípravky vyrábané po skončení patentovej ochrany liečivej látky iným ako bol pôvodný výrobca. Podľa definícii musia mať rovnakú silu a vlastnosti liekovej formy ako originálny prípravok. Od originálnych prípravkov by sa generiká nemali líšiť svojimi vlastnosťami, ale poväčšine sa však podstatne líšia nižšou cenou.

Uvedené názvy môžeme názorne ukázať na najpoužívanejšom liečive:


Vznik a vývoj nových liečív

Liečivá sa získavajú týmito spôsobmi:


Čím väčšie sú vedomosti o vzájomnom vzťahu medzi štruktúrou a účinkom, tým cielenejšie sa dajú hľadať nové účinné liečivá. Svetové štatistiky odhadujú, že doba potrebná na získanie poznatkov, ktorá je nevyhnutne potrebná na zavedenie nového lieku je 10 - 15 rokov, pričom výskumné práce s liečivom pokračujú aj po jeho zavedení do terapie. Úmerné tomu sú aj finančné náklady. Pritom životnosť nového lieku býva aj menej ako ďalšie desaťročie a je často nahradený dokonalejším prípravkom. Len skutočne dobre liečivá sa udržia viac ako tridsať rokov a prípad storočnej (1898) kyseliny acetylsalicylovej je úplne výnimočný.

Nový liek by mal byť účinnejší, bezpečnejší a pokiaľ možno aj lacnejší. Ukázalo sa, že skutočne dobrý nový liek vzniká často ako výsledok skúšania aj niekoľko tisíc látok pripravených chemickou syntézou alebo izolovaním z prírodných liečivých rastlín a živočíchov. U týchto látkach sa otestujú najzákladnejšie účinky na funkcie organizmu (srdcová činnosť, krvný tlak, činnosť obličiek, dýchanie, atď.) a z nich sa vyberajú nádejné budúce lieky. Je to priebežný výber - screening (čítaj skríning). Udáva sa, že na podrobnejšie skúšanie sa vyberie asi 0,1 % skúmaných látok, ktoré môžeme považovať za nádejné liečivá. Hodnotenie nového lieku prebieha v niekoľkých etapách. Séria predklinických skúšok sa uskutočňuje na bunkových kultúrach izolovaných bunkách alebo orgánoch. Avšak tieto modely nemôžu napodobniť komplexné biologické deje prebiehajúce v živom organizme, preto sa musia potenciálne liečivá podávať zvieratám. Až tieto pokusy na zvieratách demonštrujú či sa požadovaný účinok liečiva skutočne dostaví a či sa pri tom neprejavia toxické účinky. Toxikologické testy študujú toxicitu liečiv pri ich akútnom a chronickom podávaní, možnosti poškodenia genetického materiálu (mutagenita), možnosti vyvolávania nádorového bujnenia (karcinogenita) alebo škodlivý vplyv na vyvíjajúci sa plod (terotogenita). Na zvieratách sa musí zistiť , ako sa nová zlúčenina v organizme resorbuje, ako sa rozdeľuje v tkanivách a ako sa z organizmu eliminuje. Výsledky pokusov na zvieratách nie je možné automaticky preniesť na človeka, ale tieto pokusy sú potrebné pre rozumný odhad významu sledovaného liečiva a jeho možnosti pre liečbu ľudí. Obvykle tu dochádza k vylúčeniu ôsmich z desať pôvodne nádejných liečiv. Keď sú výsledky priaznivé, dokumentácia o skúšanej látke sa predloží komisii pre nové liečivá pri Ministerstve zdravotníctva (MZ) SR, ktorú tvoria viacerí odborníci a je poradným orgánom štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) so žiadosťou o povolenie klinického skúšania. Vlastné klinické hodnotenie sa člení na niekoľko etáp.

Prvé podanie človeku - väčšinou malej skupine zdravých dobrovoľníkov. Tu sa zisťuje či účinok pozorovaný na zvierati sa prejaví aj u človeka, ďalej sa stanoví vzťah medzi dávkou a účinkom.

V druhej fáze je látka prvýkrát podaná ako potenciálne liečivo chorému človeku v predpokladanej indikácii. Ak sa ukáže dobrá účinnosť a zanedbateľný výskyt vedľajších účinkov nasleduje ďalšia fáza.

V tretej fáze sa podáva väčšiemu súboru pacientov, kde sa zrovnáva terapeutická účinnosť novej látky so štandardnou terapiou. Patrí sem aj kontrolované klinické štúdiu, keď sa vylučujú subjektívne a náhodné faktory pri hodnotení vlastného liečebného účinku látky. Jednej skupine sa podáva skúšané liečivo, ďalším porovnávacie t.j, indikované liečivo a posledná skupina dostáva neúčinnú liekovú formu - placebo. V priebehu klinických skúšok sa ukáže neupotrebiteľnosť mnohých testovaných látok. Tak nakoniec ostane s asi 10 000 novosyntetizovaných látok, často iba jedna vhodná ako liečivo.

Štvrtá fáza je postregistačné hodnotenie. Liečivo, ktoré úspešne prešlo predpísanými skúškami, je registrované MZ SR. Len registrované liečivá (aj zahraničné) sa môžu bežne používať. Každé nové liečivo sa v terapeutickej praxi sleduje aspoň počas piatich rokov, a to so zameraním na nové poznatky o jeho účinku, indikáciách, kontraindikáciám a pod. Až tieto viacročné pozorovania umožňujú vyhodnotiť úžitok a riziká liečiva a stanoviť skutočné terapeutické hodnoty nového lieku.

Zásady uchovávania liečiv

Všetky lieky, t. j. predpísané i voľne kúpené uschovávame v orginálnom balení aj s priloženým návodom k použitiu.

Po použití liečiva skontrolujeme, či je správne uzavretý obal liečiva. Inak môže dôjsť k jeho znehodnoteniu.

Miesto pre uloženie liečiva musí byť:


v chladničke (ale nie mrazničke) uschovávame: roztoky na kontaktné šošovky, očné vody, očné a nosné kvapky, zásobné fľaštičky alebo patrony s inzulínom, všetky emulzie, sirupy, masti, čipky a vaginálne globule

Lieky musia byť uložené mimo dosahu detí. Pokiaľ ich musíme "mať na očiach", nechávame si na viditeľnom mieste len obal a liečivo uložíme na bezpečné miesto. Ideálna je závesná uzamykateľná skrinka. Deti najviac priťahujú farebné tabletky, podobné lentilkám a sladké sirupy. V podstate sú však schopné zjesť a vypiť čokoľvek. Výrobcovia už začali dodávať na trh obaly so špeciálnymi uzávermi, ale deti sú veľmi vynaliezavé a podceňovať ich v tomto smere rozhodne nie je namieste.

Zásady likvidácie liečiv v domácnosti

Vždy je treba vyradiť:

Nepoužité, nedoužívané alebo lieky po expiračnej dobe odnášame späť do lekárne, nikdy ich nelikvidujeme doma. Je zakázané vyhadzovať lieky do komunálneho odpadu alebo do záchodu.

Doma skladujeme len tie lieky, ktoré užívame. Po skončení liečby sa zvyšných prípravkov urýchlene zbavíme a predídeme tým ich zneužitiu.

powered by SYSOON.net © 2011